PAPINIHO HĽADANIE

            Giovanni Papini vo svojej knihe Druhé zrodenie hovorí: „Otec nedovolil, aby som chodil na vyučovanie náboženstva. A tak, keď starý kňaz prišiel do triedy učiť katechizmus, musel som podľa otcovho želania vyjsť z triedy von. Okrem mňa ešte jeden chlapec. Niekedy mi bolo veľmi ľúto, že som nesmel počúvať tie tajomné veci pre život, o ktorých chlapci potom rozprávali.
            Jedného dňa som ostal sám na chodbe a priložil som ucho na dvere triedy. Kňaz práve vysvetľoval prikázanie Cti otca i matku svoju. Bolo to krásne. A mňa to celkom rozrušilo. Celý deň mi chodilo po mysli a vŕtalo mi v hlave: „Prečo si len môj otec nepraje, aby ma učili, že si ho mám ctiť?““
            Napriek všetkému si Papini neskôr osvojil ateistický pohľad na svet, ktorý mu od detstva vštepoval jeho otec. Cítil averziu nielen voči kresťanstvu a cirkvi, ale aj voči každému náboženstvu. Vzťah človeka k náboženstvu vnímal ako formu otroctva.
            Ateistický postoj sa snažil obhájiť vo svojich knihách. S odstupom času hovorí o nich ako o knihách, ktoré napísal človek, ktorý sa chcel stať Bohom. Bol jedným z tých, ktorí sa pokúšali dokázať, že Ježiš a apoštol Ján mali homosexuálny vzťah. Vtedajší literárni kritici ho považovala za jedného z „najlepších mozgov“ v Taliansku.
            V istej chvíli, hľadiac na meravú tvár svojho otca, ktorý zomrel a ktorého mal rád, začal tento nespokojný hľadač pravdy premýšľať iným smerom, až našiel Boha. A zrazu, poháňaný neznámou silou, mocnejšou ako on sám, začal písať knihu o Bohu, ktorý sa stal človekom. Táto kniha sa mu však vždy zdala nedostatočným pokáním za jeho predchádzajúcu vinu.
            Papiniho obrátenie je opäť potvrdením toho, že Ježiša veľmi často vytrvalejšie milovali tí, ktorí ho predtým nenávideli. Veľa ráz totiž nenávisť nie je nič iné ako neuvedomelá láska. Nenávisť má vždy bližšie ku láske ako ľahostajnosť.
            Svoj slávny Život Krista venoval Papini osobitne ľuďom ako bol predtým on - učencom a intelektuálom, ktorí nikdy nezájdu do kostola, ale navštevujú kníhkupectvá, nikdy nebudú počúvať kázeň, ale prečítajú si ju, ak je v knihe. A tiež tým, ktorí na Krista už zabudli. Cítil v sebe impulz, aby im ho pripomenul a aby ho obránil.
            Túžba po Bohu, potreba hľadať ho a objavovať, klásť otázky a hľadať odpovede je hlboko v nás. Vyrastá z vnútra každého človeka, patrí k našej podstate.      

(zdroj: Ján Chryzostom Korec, Človek na cestách zeme, str. 96, Giovanni Papini, Život Krista, str. 17)